Miloš Jakeš: Z pravdy a lásky zostala lož

Miloš Jakeš: Sovietska perestrojka sa podobala na vývoj v Československu v roku 1968 ako zväčšená fotografia Dva roky pred tzv. nežnou revolúciou ho zvolili na čelo vládnucej komunistickej strany. Prvým mužom Československa sa stal v období prestavby, ktorá mala posilniť socialistický systém. Napokon všetko dopadlo inak. Dnes poberá skromný dôchodok a vlastní 23 rokov staré auto značky Žiguli. Napriek svojej deväťdesiatke má svižný krok a teší sa výbornému zdraviu. Na naše stretnutie v centre Prahy prišiel metrom. Bývalý generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš. Narodili ste sa v roku 1922 v obci České Chalupy, v kraji bez priemyslu, kde sa zopár rodín živilo poľnohospodárstvom, prácou v lese a domácou výrobou rôzneho dreveného náradia. Asi sa tam nežilo ľahko... Naši rodičia to nemali jednoduché, vlastnili však malé hospodárstvo, ktoré stačilo na skromnú obživu rodiny. Z detí som bol najstarší, mal som ešte dvoch bratov a dve sestry, ale najmladšia z nich zomrela ako dvojročná - nebolo na lekára. V tej vašej malej osade, na Slovensku by sme povedali na lazoch, zrejme nebola škola. Koľko kilometrov ste museli šliapať do školy? Asi tri kilometre do susednej dediny, kde bola jednotriedka - jeden učiteľ pre deti od šesť do štrnásť rokov. Z vášho životopisu vieme, že ste zakotvili v učňovskej škole v Zlíne u Baťu. Vraj ste boli výborným žiakom - nechceli ste ďalej študovať? Pravdaže chcel, ale nemali sme dosť peňazí. Preto som sa prihlásil do tzv. Baťovej školy práce, kde ma po psychotestoch prijali a obliekli do modrej uniformy, akú nosili všetci. Žil som v internáte, pracoval v továrni, v gumárni, potom v elektrooddelení, kde som sa vyučil za elektrotechnika. Pracoval som ako montér a súčasne som navštevoval vyššiu priemyselnú školu. V roku 1944, rok pred skončením vojny, som zmaturoval s vyznamenaním. V tom čase ste vstúpili do komunistickej strany? Do KSČ som vstúpil v máji 1945, ale vtedy som neuvažoval o politickej kariére. Pri vstupe do strany som dostal za úlohu pracovať v Československom zväze mládeže. Od roku 1947 do roku 1952 som pracoval v národných výboroch, z toho tri roky som bol predsedom Jednotného národného výboru v Zlíne, ktorý plnil úlohu okresného aj mestského národného výboru. Do roku 1952 som všetky funkcie robil popri zamestnaní. Potom ste stúpali po rebríčku zväzáckych a straníckych funkcií a ako perspektívny káder vás vyslali na Vysokú stranícku školu pri ÚV KSSZ do Moskvy. Skončili ste ju vraj s červeným diplomom... Je to tak. V rovnakom ročníku so mnou študoval Alexander Dubček a ďalší funkcionári KSČ. Zažil som tam aj XX. zjazd KSSZ, ostré debaty súhlasu aj nesúhlasu sovietskych súdruhov, aj ostatných študentov. Bolo to zaujímavé obdobie. O čom sa debatovalo? O Chruščovovom historickom referáte, ktorý odhaľoval Stalinov kult osobnosti. Pobyt v Moskve bol pre mňa dobrou prípravou, umožnil mi zoznámiť sa s pomermi v Sovietskom zväze, spoznať okrem Moskvy Petrohrad a ďalšie ruské mestá. Samozrejme, navštevoval som aj moskovské divadlá Boľšoj teatr a MCHAT. Pre moju manželku to boli ťažké tri roky, lebo pracovala a popritom sa musela sama starať o dvoch synov. Znamenal pre vás návrat z Moskvy ďalší postup? V roku 1956 som bol zaradený do aparátu ÚV KSČ ako referent v oddelení energetiky, potom som pracoval na rôznych postoch - ako tajomník vládnej komisie pre národné výbory, na čele ktorej stál po odchode z funkcie ministra vnútra Rudolf Barák. Na zjazde strany v roku 1966 ma zvolili za člena Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ a o dva roky za predsedu komisie. To sa už písal rok 1968, známy ako Pražská jar. Aký je váš názor na osobu Alexandra Dubčeka? Bol naozaj taký naivný politik, ktorý slepo veril ideálom, alebo bol vypočítavý človek, hľadiaci iba na vlastnú politickú kariéru? Tak ho totiž vykresľovali niektorí politici v časoch normalizácie... Ako som už spomenul, Alexandra Dubčeka som poznal na štúdiách v Moskve. Správal sa priateľsky, rád športoval, mal výhodu, že vedel dobre po rusky. Bol rád stredobodom pozornosti a táto jeho vlastnosť zohrala významnú úlohu, keď sa stal generálnym tajomníkom. Manipulovali s ním tí, čo ho oslavovali. Nemyslím si však, že by bol naivný. Patrili ste k jeho kritikom? Moje vzťahy k nemu boli kritické. V napätých dňoch v roku 1968 som pochopil, že nedokáže prijať oprávnenú kritiku, sláva z neho urobila urazeného človeka bez reálneho úsudku. To všetko ovplyvnilo jeho postoje. Čo si myslíte o vstupe armád Varšavskej zmluvy do Československa? Vedeli ste o pozývacom liste? Vstup vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy vyvolala nezodpovedná politika a neochota Dubčekovho vedenia rokovať. Bol to ohlas spojencov na tzv. politiku socializmu s ľudskou tvárou, ktorá by podľa môjho názoru skončila rovnako ako politika prestavby realizovaná Gorbačovom - obnovou kapitalizmu. A v podmienkach studenej vojny možno aj vojenským konfliktom. O vstupe vojsk som nevedel. Vrátil som sa 21. augusta z dovolenky, lebo som rešpektoval požiadavku Dubčeka, aby som bol prítomný na rokovaní predsedníctva ÚV KSČ. Rozumeli ste si s Gustávom Husákom? Aký bol Husák politik najmä v období normalizácie? Husáka si vážim ako presvedčeného komunistu, ako významného politika a predstaviteľa medzinárodného komunistického hnutia, človeka, ktorý sa dokázal vyrovnať s krivdami a nezanevrel. Môžem povedať, že som si s ním rozumel. Pokiaľ ide o obdobie normalizácie, za Husáka zaznamenala krajina v sociálnej a ekonomickej oblasti pomerne veľké úspechy. Po roku 1989 sa začalo stíhanie tzv. normalizátorov. Prečo vás chceli ponovembroví nositelia moci súdiť? Represie sa týkali niektorých bývalých členov strany a ďalších funkcionárov bezpečnosti. Nová moc tým chcela získať politický kapitál, očierniť stranu, urobiť z nás vlastizradcov. Pred súdom v Prahe sa ocitli Lenárt, Hoffman a ja, na Slovensku Biľak so Šalgovičom. Výsledkom súdu so mnou a Lenártom bolo úplné zbavenie obžaloby, v spolitizovanom procese bol odsúdený len Hoffman. Václav Benda, hlavný inkvizítor pri stíhaní komunistov, totiž vyhlásil, že dôvod sa musí nájsť. Ako sa pozeráte s odstupom času na éru socializmu v Československu? Bolo to najúspešnejšie obdobie v našom povojnovom vývoji. Dnes sa toto obdobie cielene špiní, čoho dôkazom je aj prijatý český zákon o protiprávnosti a zločinnosti komunistického režimu. Bohužiaľ, komunistické strany v krajinách, kde prišlo k porážke socializmu, nevenujú dosť pozornosti tomu, aby priblížili výsledky budovania socializmu v porovnaní s dnešnou dobou. Naopak, veľký priestor dostávajú tí, čo reálny socializmus odmietajú. Pripúšťate aj vlastné chyby? Chýb bol celý rad, ale neboli to také chyby, ktoré by mali za následok krach systému. Kritizovať sa dá všeličo, ale stále som presvedčený, že v zásade sme postupovali správnym smerom a dosiahli sme pozoruhodné výsledky vo všetkých oblastiach. Porovnajme si postavenie obyčajného človeka predtým a dnes. Dnes má vplyv ten, kto má peniaze. Aká je to demokracia? Treba rehabilitovať socializmus, hovoriť o ňom pravdu, dobu treba hodnotiť očami a pocitmi tých, ktorí v nej žili a treba porovnávať život z hľadiska životných istôt a hodnôt. Iste, veľa nedostatkov bolo zbytočných, ale vždy sa hľadala cesta, ako ich odstrániť. Aký je podľa vás generálny dôvod, že studenú vojnu vyhrali USA a Západ a že socialistický systém v Európe padol? Za základnú príčinu považujem opustenie triedneho prístupu pri riešení problémov v domácej aj zahraničnej politike. Pre pád celého systému neexistovali vnútorné príčiny. Socializmus neskončil preto, že by nebolo dosť reforiem. Bol porazený v dôsledku perestrojky, nesprávne chápanej demokratizácie a glasnosti nielen v ZSSR, ale v celom spoločenstve európskych socialistických krajín. Takže podľa vás v skutočnosti nešlo o reformy, ale o prípravu zmeny spoločenského systému? Aj tak sa to dá povedať. V každom prípade naivná predstava, že zmenou vedenia a určitými zmenami je možné pokračovať v budovaní socializmu, skrachovala. Perestrojka otvorila priestor antisocialistickým silám a viedla k odovzdaniu moci a obnoveniu kapitalizmu s tragickými dôsledkami, ktorých sme svedkami celých dvadsaťdva rokov od prevratu. Viedla k najväčšej geopolitickej zmene, keď pol miliardy ľudí bolo zo dňa na deň včlenených do kapitalistického sveta. Domnievate sa, že signálom rozpadu socbloku bolo stretnutie Busha staršieho s Gorbačovom na Malte na jeseň v roku 1989, keď Gorbačov vyhlásil, že každý socialistický štát si môže ísť svojou cestou? Gorbačov to povedal už skôr. Som presvedčený, že toto stretnutie bolo kapitulačné, lebo práve pred ním prišlo k výmene vedúcich predstaviteľov komunistických strán v socialistických krajinách a k prevratom. Teda podmienky na prevrat nepripravil ani Havel, ani Charta, ale politika prestavby v ZSSR. Podľa vás všetko zavinil Gorbačov a jeho perestrojka? My sme zo začiatku zvolenie Gorbačova za generálneho tajomníka prijali veľmi pozitívne, pretože na čele ÚV KSSZ boli už dlho starí ľudia, ktorí pre chorobu nemohli naplno vykonávať svoje funkcie. Videli sme v tom oživenie riešenia problémov nielen v Sovietskom zväze, ale aj v rámci RVHP. Celé sa to začalo v roku 1985 a vrcholilo o dva roky neskôr. Potom sme si odrazu uvedomili, že sovietska perestrojka sa podobá na vývoj v Československu v roku 1968 ako zväčšená fotografia. Glasnosť sa odtrhla z reťazí a dostala podobu anarchie. Znamená to, že od tej chvíle ste perestrojku začali vnímať negatívne? Uznávali sme, že mnoho v spoločnosti treba meniť. Áno, našou zásadou bolo analyzovať, meniť, ale nepodraziť systém. Osudnou chybou bolo, že Gorbačov a jeho skupina, ktorá ovládla KSSZ, hľadala podporu na riešenie problémov v kapitalistických krajinách. Súčasťou Gorbačovovej prestavby, demokratizácie a glasnosti bolo úsilie o vytvorenie tzv. európskeho domu. Dokonca jeden z jeho poradcov mal vyhlásiť, že aj za cenu zrieknutia sa socializmu. V ZSSR namiesto toho, aby sa ľudia mali lepšie, nastal hospodársky chaos a pád životnej úrovne. Ako dnes hodnotíte Michaila Gorbačova? Nezvládol perestrojku, alebo bolo jeho úmyslom rozvrátiť socialistický systém? Ťažko to posúdiť, ale v konečnom dôsledku išlo o zradu. On sa svojím spôsobom vyhlásil za sociálneho demokrata, čiže odmietol za potlesku Západu sovietsky socialistický systém, ustúpil od základných princípov marxizmu-leninizmu a zavrhol triedny prístup k riešeniu problémov. Aký význam mala podľa vás pre Západ zmena politického systému v Rusku a v krajinách východného bloku? Nastolenie kapitalistického režimu v Rusku a v ďalších socialistických krajinách umožnilo Západu oddialiť hospodársku krízu najmenej o dvadsať rokov. Tieto krajiny sa stali výborným odbytiskom tovaru, lebo vtedy ho už nebolo kde predávať. Stali sa tiež zásobárňou lacnej pracovnej sily pre nadnárodné korporácie, ktoré si hromadili svoje zisky na ich úkor. A okrem toho, veď viete, ako sa privatizovalo. Pred zmenou spoločenského systému nebola situácia v Československu najhoršia. Hovorilo sa, že sme boli výkladnou skriňou socializmu... Naša ekonomická situácia bola celkom iná ako v Maďarsku alebo Poľsku. Vo výrobe potravín sme boli takmer sebestační, neboli sme zadlžení ako Poliaci, naopak, mali sme veľké rezervy. Sovietsky zväz, kde sme budovali tranzitné plynovody a fabriky, nám dlhoval veľké peniaze. Jednoducho, prosperovali sme. V minulosti ste sa vyjadrili, že to boli funkcionári ŠtB v spolupráci s KGB, ktorí sa chceli zbaviť vedenia ÚV KSČ na čele s vami. V tomto procese sa spomína úloha vedúceho 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolfa Hegenbarta a generála Alojza Lorenca... Hegenbart mal dokonca svoj plán. Sám napísal, ako zvrhne vedenie na pripravovanom plenárnom zasadaní ÚV KSČ v decembri 1989 za podpory občanov, ktorí sa zhromaždia okolo Hradu a budú žiadať odstúpenie vedenia. Bolo naňho napojených viacero ľudí. V spojení s KGB bol aj generál Lorenc ako šéf tajnej služby. Na Národnej triede organizovali 17. novembra zrážku študentov s políciou, aby dostali ľudí do ulíc a vytvorili vhodné podmienky na zvrhnutie vedenia. Známa fáma o zabitom študentovi Šmídovi mala byť rozbuškou novembrových udalostí. Úlohu mŕtveho Šmída zahral príslušník ŠtB Zifčák a ako neskôr sám povedal, vo vrecku mal letenku do Moskvy, čo len potvrdzuje súčinnosť celej akcie s KGB. Vývoj udalostí a postoj časti občanov bol ovplyvnený situáciou v ďalších socialistických krajinách, v ktorých už prišlo k zásadným zmeným. Svoju úlohu zohrávala aj západná propaganda. Treba však povedať, že nepokoje a demonštrácie sa týkali hlavne Prahy, inak bol v republike relatívny pokoj. Do ďalších miest nepokoje prenikali postupne a vidieka sa prakticky nedotkli. Za akých okolností ste sa vzdali 24. novembra funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ? Vzhľadom na kritiku vedenia strany, teda predsedníctva a generálneho tajomníka, sa rozhodlo predsedníctvo ústredného výboru podať kolektívnu rezignáciu. Bol som proti zvolaniu tohto zasadnutia, pretože som bol presvedčený, že nič iné ako kádrové zmeny neprinesie, čo sa aj potvrdilo. Môj názor bol, že v takej zložitej a neprehľadnej situácii musí vedenie strany nájsť riešenie na zastavenie nástupu opozície. Po analýze som dospel k záveru, že práve zmena vo vedení bola cieľom tlaku na zvolanie zasadnutia. Výsledkom bolo tápanie vo vedení strany a destabilizácia socializmu aj strany. Následne nastal jej postupný rozklad, najmä po zjazde v decembri 1989 a po zvolení Havla za prezidenta. Bol rýchly spád udalostí v novembri 1989 pre vás osobne prekvapením? Bol, lebo vtedy som ešte nevedel, že sa udial cieľavedome s podporou Moskvy. A to ešte 12. augusta 1989 počas pobytu v rekreačnom stredisku Južnyj na Kryme mi Gorbačov pri blahoželaní k narodeninám povedal: „Miloš, ubezpečujem ťa, že my si socializmus nedáme." Ale už v októbri v Berlíne odmietol, aby sa prítomní generálni tajomníci stretli a rokovali o situácii. To bol zlovestný signál. Prečo po novembri 1989 zvolilo Federálne zhromaždenie, zložené z komunistických poslancov, bývalého disidenta Václava Havla za prezidenta? Bola medzi ním, predstaviteľmi Občianskeho fóra a vtedajšími komunistami dohoda o odovzdaní moci? V tom čase som nemal nijaké informácie a vplyv a neviem, či sa niečo také konalo. Spolu s Miroslavom Štěpánom som bol 7. decembra vylúčený zo strany. Keď vraj bude známy vinník, bude sa v strane lepšie pracovať. Pokiaľ viem, vedenie KSČ kapitulovalo pod hrozbami osobných následkov, a preto nemalo odvahu navrhnúť Ladislava Adamca, ktorý mal šancu. Nátlak na nové vedenie KSČ mal robiť pod rôznymi vyhrážkami Marián Čalfa. Ako predseda vlády ponúkol Havlovi pomoc, že komunistov spacifikuje. Hovorili ste, že podmienky pre novembrovú revolúciu nevytvoril Václav Havel ani disidenti. Prečo je potom v Česku Václav Havel po Masarykovi druhou oficiálne uctievanou modlou? Mýtus Václava Havla je dielo propagandy, nie dielo reality. Vyrobili ho tí, čo na prevrate poriadne zbohatli - majú na to dosť peňazí, veď nie náhodou financuje Havlovu knižnicu istý miliardár. A reklamu mu robia rôzni novinári a umelci. Treba však povedať, že jeho hviezda pomaly hasne aj napriek snahe jeho priateľov a priaznivcov doma a vo svete. Posudzovať význam človeka sa dá len podľa činov. Z jeho pravdy a lásky zostala lož, nenávisť, zdevastovaná a rozkradnutá krajina, dlhy, rušenie sociálnych vymožeností v zdravotníctve, školstve, bývaní, doprave a 500- až 700-tisíc nezamestnaných. Pritom vo svojom známom prejave po zvolení za prezidenta ubezpečoval, že nijaká nezamestnanosť nebude. Aké boli vaše vzťahy so slovenským vedením komunistickej strany, napríklad s Vasiľom Biľakom? Moje vzťahy so slovenským vedením boli vždy veľmi dobré, priateľské, platí to aj vo vzťahu k Vasiľovi Biľakovi. Vážim si najmä jeho politickú predvídavosť a schopnosť správne hodnotiť politickú situáciu. V predsedníctve boli súdruhovia, ktorí mali rôzny pohľad na pojanuárovú politiku roku 1968, niektorí v nej videli skutočne novú éru socializmu a iní ju pokladali za revizionistickú. Táto deliaca čiara existuje dodnes. Biľak rovnako ako ja bol zástancom názoru, že išlo o politiku, ktorá viedla k rozkladu socialistického systému. Vasil Biľak v rozhovore pre Extra plus pred pár rokmi vyslovil zaujímavú myšlienku: že socializmus bol „zadusený v puberte", skrátka, že 40 rokov socializmu bolo málo, aby systém dospel a mohol sa zdokonaliť. Súhlasíte? Súhlasím, aj keď obrazné vyjadrenie býva nepresné. Pritom treba vidieť, že budovanie socializmu, ako som sa už zmienil, komplikovali práve vplyvy kapitalistického sveta, ktorý sa správal nepriateľsky. Nemyslíte si, že by socialistickému systému pomohlo, keby sa boli otvorili hranice dávno pred rokom 1989 a ľudia by sa v priamej kon­frontácii s kapitalistickou realitou osobne presvedčili o výhodách socializmu? Znovu treba pripomenúť obdobie ostrej triednej konfrontácie medzi svetom kapitalizmu a socializmu. V Maďarsku hranice otvorili a výsledkom bola obnova kapitalizmu. Ešte horšie dopadla Juhoslávia. Máte pravdu, že ľudia radi cestujú, spoznávajú svet. Počítalo sa, že existujúce obmedzenia sa časom uvoľnia. Ale to nezáležalo na nás. Veď Reagan rokoval s Gorbačovom a zároveň bojoval proti „ríši zla". Do akej miery mohla byť politika KSČ autonómna od Moskvy? Zasahovala Moskva do našich vnútroštátnych záležitostí? Náš socialistický systém mal špecifiká oproti sovietskemu. Samozrejme, že KSČ bola autonómna. Mala svoj program a nikto nám nič nevnucoval. K negatívnemu tlaku zo strany Moskvy prišlo v 50. rokoch. V roku 1968 išlo o to, aby sa riešili existujúce problémy. Bol to tlak v záujme socializmu, v roku 1989 to už bol tlak nepriateľský. Ten viedol k porážke socializmu. Prenesme sa teraz do súčasnosti. V Česku v nedávnych senátnych voľbách utrpela pravica debakel. Považujete toto víťazstvo ľavice za sľubný vývoj? Rád počúvam, že sa ľavica stala silnejšou v krajoch aj v senáte, ale má to jedno veľké mínus, na voľbách sa zúčastnilo len 35 percent oprávnených voličov. Čo si myslia tí zvyšní? Prečo nešli k urnám? Pretože podporujú vládnu koalíciu? To určite nie. Tí, čo podporujú vládnu koalíciu, tam bežali ako prví. Prečo podľa vás prišlo k voľbám tak málo Čechov? Väčšina ľudí žije v beznádeji, neveria, že sa tu môže niečo zmeniť, z čoho vyplýva ich občianska pasivita. Na druhej strane menšia skupina, čo sa má relatívne dobre, sa voľbami tiež nezaťažovala. Majú komunisti šancu vytvoriť v krajoch spolu s víťaznou ČSSD koalíciu? V krajoch by mala ČSSD a komunistická strana väčšinu, ale hľadajú sa cestičky, aby sa tak nestalo. V niektorých krajoch sa ráta len s tichou podporou komunistov. Prečo je to tak? Pretože u nás je hlavný smer propagandy súčasného režimu vykresľovať socializmus ako niečo strašné, neprijateľné, návrat ktorého sa nesmie dopustiť. K tomu sa pridáva propaganda Západu a amerikanizmus, ktorý hlásajú u nás niektorí politici, napríklad Schwarzenberg. Ale u mnohých mladých, čo socializmus nezažili, tá propaganda zaberá, bezvýhradne jej veria. Inak je to so staršími ľuďmi, ktorí môžu objektívnejšie porovnávať... Máte pravdu. Navyše postupom času prišlo k určitému finančnému vyčerpaniu tých starších ľudí, ktorí doteraz podporovali mladých, aby sa im lepšie žilo. Dnes už nemajú čo dávať, pretože majú mizernú penziu a drahé bývanie, drahú elektrinu, plyn, dopravu, lieky, lekárov... Napríklad poplatok za vodu sa v Česku od roku 1989 zvýšil 60-násobne. Samozrejme, tieto sociálne ťažkosti nemáme len u nás, je to celoeurópsky problém. EÚ sa napríklad borí s tým, ako riešiť problém dvadsiatich miliónov nezamestnaných v Európe, čo sú v podstate dva stredne veľké štáty. Keď už spomíname antisocialistickú propagandu, hojne sú do nej angažovaní umelci. Niektorí herci a speváci v médiách donekonečna opakujú, ako ich obmedzoval minulý režim, ako komunisti zneužívali ich tvár, ako nemohli slobodne tvoriť... V dnešných podmienkach sa niektorým umelcom žije komfortnejšie, ale nie všetkým. Väčšina týchto ľudí má mnoho tvárí, vie sa rýchlo zaradiť do existujúceho systému a keď vzniknú problémy, prví vylezú na tribúny a začnú kričať - napriek tomu, že sa vždy mali lepšie ako tí ostatní. Mne osobne sa páčia solídne postoje Gotta, Vondráčkovej alebo vašich spevákov Ráža a Žbirku. Darilo sa im vtedy, darí sa im aj dnes, ale necítia potrebu sťažovať sa na socializmus ako iní, čo sa nikdy nemali zle. Určite sledujete aj politický vývoj na Slovensku? Ako ho vnímate? Je obdivuhodné, akým suverénnym spôsobom získal v posledných voľbách Robert Fico podporu veľkého počtu voličov. Povedal by som, že ju získal komunistickou rétorikou. Tie hodnoty, o ktorých hovorí, sú totiž stále pre ľudí príťažlivé. Slovo komunistická môže byť odporné nejakým pravicovým intelektuálom, ale väčšine obyčajných ľudí vôbec nie. Naopak, vyvoláva v nich spomienku na tie istoty za socializmu. Ficovi sa podarilo sústrediť okolo seba ľavicové sily a robí zrozumiteľnú politiku, ktorej rozumejú široké masy. Tým, že založil novú stranu, nemusel riešiť problémy minulosti, čo je jeho ďalšia výhoda. Za minulej éry sa razilo heslo Sovietsky zväz náš vzor. Tento štát už neexistuje - je len kapitalistické Rusko, ktoré dnes reprezentuje výrazná postava Vladimíra Putina. Čo si myslíte o súčasnom Rusku a jeho prezidentovi? Po zániku Sovietskeho zväzu je v Rusku zložitá situácia, pretože napriek Putinovej snahe tam po jeľcinovskom období stále pretrváva systém oligarchov a prebieha s nimi zložitý zápas. Putin chce obnoviť vo svete význam Ruska a robí veľa pre jeho jednotu, lebo táto krajina je stále mnohonárodným štátom. Rusko, ktoré má veľké nerastné bohatstvo a je zásobárňou energie, sa chce zblížiť s Európou a v pozadí sa možno hrá aj o možnosť vstupu do Európskej únie. Lenže to si neželá západoeurópsky kapitál a už vôbec nie Amerika. Podľa vás prečo? Z jednoduchého dôvodu: Rusko je veľké a vojensky silné a spojenie s Európskou úniou by znamenalo, že Európa by predstihla Ameriku hospodársky aj vojensky. NATO je tu preto, aby spájalo Európu s Amerikou a aby sa zamedzilo spojeniu Európy s Ruskom. Preto je neustále živená antiruská propaganda, hlavne pravicovými médiami a politikmi. Zdá sa, že súčasná svetová hospodárska kríza dáva za pravdu Marxovi a jeho dielu Kapitál - aj keď sa o tom veľmi nehovorí. Myslíte si, že je to začiatok zmeny systému, že sa kapitalizmus časom musí revitalizovať do nejakej inej, spravodlivejšej formy? Nemyslím si, že kapitalizmus zničí sám seba, možno sa len pokúsi prispôsobiť. Ale čakať na to vedie k pasivite. Jediná cesta je jeho odstránenie pod tlakom a za aktivity ľudí vrátane prejavenia ich vôle vo voľbách. Myslím si, že kapitalizmus nie je schopný revitalizácie, bráni tomu súkromné vlastníctvo výrobných pros­triedkov a toho sa bez donútenia, bez boja nezriekne. Jediná cesta je mobilizácia ľudí za jeho odstránenie. V úvode vašej knihy Dva roky generálnym tajomníkom píšete: „Napriek tomu, čo sa v našej krajine a inde v posledných rokoch stalo a čo sa deje, som presvedčený, že idey socializmu, o ktorých naplnenie som sa usiloval, predstavujú aj naďalej lepšiu budúcnosť ľudstva." Zmenilo sa odvtedy niečo vo vašom presvedčení? Nie. Zostávam optimistom. Prispeli k tomu aj výsledky spomínaných volieb a určitý pohyb v celom rade krajín. Veríte, že kapitalistické spoločenské zriadenie raz padne a opäť ho nahradí socializmus? Všetko nasvedčuje tomu, že problémy prehlbované globalizáciou vo svete sú bez prechodu k socializmu neriešiteľné. Logika spoločenského vývoja ide týmto smerom, ale nepríde k tomu automaticky. Musia sa o to pričiniť ľudia. Bude podľa vás budúci socializmus totožný s ideou, aká u nás existovala štyridsať rokov pred revolúciou v roku 1989? Nehovorme udalostiam z roku 1989 revolúcia. To slovo si to nezaslúži. Ale k vašej otázke. Predpokladám, že bude mať spoločné rysy s reálnym socializmom, lebo sociálna spravodlivosť, odstránenie vykorisťovania, bezplatné školstvo, zdravotníctvo, dostupné bývanie, bezpečnosť, riešenie ekologických problémov, podpora vedy, rozvoj kultúry, rekreačné možnosti, dobré medziľudské vzťahy, priateľstvo národov, solidarita, teda všetky ľudské hodnoty, ktoré vytváral socializmus, sú a budú trvalé konštanty, vyhovujúce väčšine ľudstva. Ľudovít Števko, Pavel Kapusta, Extra plus 11/2012, http://extraplus.sk/2214/z-pravdy-a-lasky-zostala-loz